Články - 10. Iaido a Jodo Summer camp Gelnica 2019

Späť na články                         < Predchádzajúci článok Nasledujúci článok >

Galéria k článku

Gelnica 2019
Naše dojo má jednu skvelú tradíciu, ktorú pravidelne dodržiava. Je ňou každoročný výlet na chatu Klippberg, aby sme tam strávili 3 dni cvičenia a zdokonaľovania sa v Iaido a Jodo. Tento čarovný poľovnícky dom, ktorý akoby zastal v čase, sa nachádza vo vrúcnom objatí lesa neďaleko Gelnice. Čo sa týka mňa, ja som tento rok navštívil chatu po druhý raz. Avšak už po prvej skúsenosti som vedel, že sa tam chcem čo najskôr vrátiť...

Poďme však pekne od začiatku. V piatok ráno, 2.8. 2019, sme sa pobalení zišli na mieste určenia, aby sme odtiaľ spoločne vyrazili na cestu smerom do Gelnice. Niektorí z našich členov samozrejme nezabudli utrúsiť poznámku o dvojminútovom meškaní mňa a Robbieho. Keď už sa bavíme o členoch, mal by som venovať pár slov aj tomu, kto sa tohto tábora vlastne zúčastnil. Okrem už spomínaného Robbieho a mňa to boli Barbie (ktorá sa zúčastnila výletu po prvý raz), Katka, Kajo (Robbieho, a teraz už aj náš, kamarát Aikidista) sensei Háber a samozrejme aj Oli. Ten bol však kvôli práci nútený prísť až neskôr poobede. V tejto zostave sme nasadli do áut a vydali sme sa zoči-voči dobrodružstvu.

Prvá prekážka na seba nedala dlho čakať. Barbie nerobili príliš dobre serpentíny vedúce smerom do Gelnice a jej žalúdok bol ako na vode. Museli sme si spraviť krátku zastávku, aby sa jej cestovalo komfortnejšie a následne sme pokračovali, modliac sa za poťahy na sedadlách v Kajovom aute.

Po zhruba hodine sme dorazili v poriadku a bez škody na majetku. Avšak čakala nás ešte jedna etapa. Museli sme naložiť terénne auto, jedného z Robbieho priateľov, našou batožinou a vybavením a následne sa dotrmácať hrboľatou cestou až na vrch kopca. Podotýkam, že na zadnom sedadle sme boli natlačení ako sardinky a aj to, že farba v tvári našej Barbie bola kriedovo-biela. Vtedy nastal ten moment, kedy som začal prehodnocovať svoje rozhodnutie nepribaliť si viac náhradného oblečenia. Našťastie všetko dopadlo dobre a za poslednou zákrutou sme už videli pre mnohých z nás už známy výjav chaty Klippberg.

Všade kam sa človek pozrel bol len les. Zeleň sa rozpínala do všetkých smerov a z korún stromov bolo počuť štebotanie vtákov, praskanie konárikov a šuchot lístia. Každý z nás si v chate vybral svoju posteľ a vybalil si veci. Nasledovalo menšie upratovanie, ktoré zahŕňalo aj čistenie latrín od pavučín a neželaných, hmyzích spoločníkov. Asi som mal spomenúť už na začiatku, že jediný luxus, ktorý chata ponúkala, bol odtok na vodu. O elektrine tam mohol človek len snívať. Alebo vlastne aj nie. Určite by to miestu ubralo z jeho atmosféry. Všetko ostatné bolo ako spred niekoľko desaťročí späť, ako napríklad tradičná piecka, ktorú sme pravidelne museli kŕmiť narúbaným drevom. To si vzal na starosti najmä Kajo a šlo mu to od ruky.

Zoznam úloh tu však ešte nekončil. Bolo potrebné navštíviť našu drahú Lauru. Ak si však myslíte, že je to ďalší neočakávaný člen nášho tábora, ste na omyle. Laura je totiž pomenovanie dané prameňu vyvierajúcemu neďaleko chaty, odkiaľ si vždy nosíme čerstvú vodu. Tento rok nás však čakalo nemilé prekvapenie. Jeden z nových majiteľov pozemkov neďaleko Laury si v jej zdroji nechal postaviť menšie čerpadlo. Prameň bol narušený a jeho pôvodná prirodzenosť bola bezočivo zničená. Je to len dôkaz toho, že v dnešnej dobe si človek stále menej a menej váži drahocenných zdrojov prírody a využíva ich sebecky vo svoj prospech. Boli sme ubezpečený, že prameňu má byť prinavrátená jeho pôvodná podoba, avšak všetkým nám bolo jasné, že už to nikdy nebude ako predtým. Našťastie sa nám aj napriek tejto prekážke podarilo načerpať vodu kedykoľvek sme potrebovali, aj keď s omnoho väčším úsilím.

Nasledoval krátky tréning Jodo na zahriatie. Tráva bola mäkká a príjemne masírovala medzi prstami. Všetkým nám dobre padlo pocvičiť si a zároveň otestovať naše dočasné „prírodné“ dojo. Po hodine nácviku kihonov a kata sme začali vykonávať prípravy na neskorý obed. Ako vždy, tak aj tento rok sa Robbie chopil varenia a ako hlavný chod sa servírovala čínska zmes s ryžou. Tradičné jedlo zahajujúce seminár ani tentoraz nesklamalo. Čas sme si začali krátiť hraním Shogi, pričom ani tento rok som nevyhral jedinú partiu. Viac šťastia som mal v kartovej hre Koi-Koi, ktorou som nakazil každého člena táboru. Po partiách Shogi, Koi-Koi a ukážkových Jodo kata vykonaných ručne vyrezávanými drevenými figúrkami Háber sensei-a bol čas ísť po Oliho, ktorý dorazil v poobedňajších hodinách. Po čase sme videli, ako sa približuje smerom k chate so svojou záchrannou výpravou tvorenou Robim a Háber sensei-om. Avšak mohol by som povedať, že práve on bol náš záchranca, keďže nám doniesol všetky veci, na ktoré sme zabudli v Košiciach.

Počasie sa začala postupne zhoršovať a slnečné lúče vystriedal dážď. Nám to však neprekážalo a až do večera sme sa zabávali spoločenskými hrami. Deň sme zavŕšili opekačkou a ako dezert sa podával červený melón marinovaný vo vodke. (skúšať len na vlastné riziko)

DEŇ č.2

Ranné vstávanie bolo pre všetkých iné. Vodkový melón (alebo melónová vodka?) zaútočil na naše telá rôzne. Aj napriek tomu sme po raňajkách boli nastúpení pred chatkou a čakali sme na pokyny Háber sensei-a. Mal pre nás pripravenú akúsi aktivitu.

Začalo sa to niečím, čo on sám nazval ako „voda“. Molekuly vody do seba neustále narážajú, a aj on od nás chcel, aby sme robili práve to, pričom sme mali zostať čo najbližšie jeden pri druhom a vykrikovať pri tom slovo „voda“. Ku tejto aktivite sa pridali high-five a „butt“-five na povel, pričom sa nám podarilo Robbieho zhodiť z kopca. Po tejto rozcvičke sme prešli ku prvej disciplíne, ktorú si pre nás Háber sensei pripravil. Mali sme sa hrať na takzvaný „rescue team“. Úlohou bolo zachrániť drevené hranoly z rádioaktívnej zóny (cháp ako lanom ohradený priestor, do ktorého sa nesmie vstupovať) do bezpečnej zóny na druhej strane chatky. Vtip bol v tom, že sme smeli používať len špeciálne zariadenia: Gumičku v tvare kruhu, po ktorej obvode boli priviazané šnúrky. Ich naťahovaním sme prispôsobovali veľkosť gumičky a spoločným úsilím a koordináciou zachraňovali hranoly. Musím povedať, že pri polohovaní kruhu a neustálom behaní sme sa dosť zapotili. Nakoniec sme boli veľmi úspešní.

Ďalšou disciplínou bolo odniesť zachránené hranoly do veľkého hrnca, niekoľko metrov od bezpečnej zóny. Háčik bol však v tom, že Robbie mal zaviazané oči a Kajo mohol používať iba jednu ruku. Výzva bola teda o to väčšia. Museli sme veľmi kalkulovať, keďže sme mali len obmedzený počet pokusov, ale opäť sme sa ukázali ako zohraný rescue team. (aj keď sme museli s Barbie na chvíľu robiť Robbiemu vodiacich psov).

Posledná disciplína bola najzložitejšia. Úlohou bolo nájsť 3 tašky, ktorými sme mali zakryť rádioaktívny odpad. Znie to však ľahšie ako to je. Tentokrát sme boli totiž slepí všetci. Polohu tašiek sme vedeli už vopred, prekážkou bolo dostať sa tam poslepiačky. K dispozícii sme mali len dlhé lano. Spojili sme hlavy dokopy a zhodli sme sa na pláne, ktorý nás mal všetkých dostať bezpečne cez „tmavú jaskyňu“. Ako to už býva s dokonalými plánmi, ani tento nebol bez chýb. Bolo však pozoruhodné sledovať (samozrejme nie doslova, boli sme slepí) ako sme sa dokázali prispôsobiť nepriaznivej situácii. Po pár zakopnutiach sme sa konečne dostali do cieľa a našli aj poslednú tašku. Všetky úlohy sme úspešne splnili a nás všetkých naplnil pocit slastného víťazstva. Sensei Háber sa nám všetkým poďakoval za skvelú spoluprácu a aktivitu sme zavŕšili spoločným potleskom.

Po obede boli mnohí z nás náležite unavení a dopriali si spánok. Ja a Kajo sme však nespali a venovali sme čas nácviku Tai-Chi kata a následne aj Jodo. Následne sa ako lavína začali zobúdzať aj ostatní členovia výpravy a zahájil sa neočakávaný a neplánovaný tréning. Aj tu nás však zastihol lejak a ako v scéne zo samurajského filmu sme docvičili poslednú kata s kvapkami dažďa dopadajúcimi na naše tváre a čepele meča.

Večer sme opäť opekali a po jedle sme viedli hlboké debaty o spolupráci, priateľstve a tiež o našich cestách Budo. Tie sem samozrejme nepridávam, keďže si myslím, že sme si ich navzájom venovali v tom špeciálnom momente a tam by mali aj ostať. Čo však môžem povedať je, že sme sa o sebe dozvedeli opäť o niečo viac a možno teraz aj viac rozumieme jeden druhému.

Pred tým ako sme sa uložili k spánku sme vykonali ešte jednu milú povinnosť. Gratulovali sme Háber senseiovi k jeho okrúhlim narodeninám, pričom som gratulácie dostal aj ja, kedže som mal v tom čase narodeniny tiež. Veľmi ma to potešilo a aj Háber sensei vyzeral dojatý. Tu však gratulácie nekončili. Náš Oli totiž oslavuje už 10 rokov svojej púte ako Iaidoka a všetci sme mu k tomuto míľniku gratulovali. Dostal aj krásne dary od Robbieho a aj od Háber senseia. Čo dodať. Skvelé zakončenie dňa.

DEŇ č.3

Nedeľa sa niesla vo veľmi rýchlom duchu. Raňajky a následne ranné Keiko. Pracovali sme najmä na seitei kata. Postupne sme si balili veci a po výdatnom obede sme zahájili cestu dolu kopcom. Poslednýkrát sme sa obzreli smerom ku chatke, až sa nám úplne stratila z dohľadu. Počas zostupu sme sa zastavili na tradičnom mieste, z ktorého bol skvelý výhľad na zalesnenú dolinu okolo nás, aby sme si spravili spoločnú fotku. Touto fotkou sme spečatili náš výlet. Opäť sme sa vydali za našimi doterajšími životmi, avšak teraz obohatenými o nové zážitky a skúsenosti, ktoré nám určite budú osožné nie len pre našu cestu Budo, ale aj pre budovanie našich charakterov a hľadanie správneho smeru životom.

PS:
„Čo ti prší ?!“
„HMMMMMMMMMMM HAIIIIIIIIIIIIIIIIIIIIIIIIIIIIIII...“
„WHAT´S YOUR NAAAAAAAAAAAAAAAAAAAME ?!?!“

S pozdravom

Gabi

Kontakt