Články - SHINBUKAN IAIDO TAIKAI 2020 Praha

Späť na články                         Predchádzajúci článok Nasledujúci článok >

Galéria k článku

Praha 2020


Tradície majú vo svete bojových umení nenahraditeľné miesto. Ich dodržiavanie je znakom túžby zachovať hodnoty, kultúru a zvyklosti. Jednou z takýchto tradícií je aj každoročný Shinbukan Iaido Taikai seminár spojený so skúškami, ktorý sa obyčajne organizuje v Septembri.

V našom prípade sa však začal už dávno predtým. Mám tým na mysli prípravu, počas ktorej každý člen dojo podrobil svoje telo a myseľ intenzívnemu tréningu v rámci svojich možností a síl. Vidinu skúšok a turnaja sme nebrali na ľahkú váhu. Katka a Barbie sa pripravovali na druhý a prvý dan, pričom ja som sa pripravoval na prvé kyu. Robbie a Oli síce na skúšky nešli, no to ich nezastavilo od neustáleho úsilia zlepšiť svoje cvičenie. Taikai tak isto predstavuje prezentáciu schopností, kedy chce Iaidoka ukázať svoju zručnosť a byť uznaný za najlepšieho šermiara spomedzi iných, ktorí ašpirujú na rovnaký cieľ.

Po poctivej príprave sme sa mohli vydať na cestu do Prahy. ktorá aj napriek jej zdĺhavosti, bola zábavná a priateľstvo-utužujúca ako sa na správny výlet patrí. Nechýbali ani Oliho hitovky z inej dimenzie, ktoré my smrteľníci nie sme schopní dostatočne oceniť, rozprávka O troch prasiatkach, rozhovory o rôznych životných témach a debaty o našich očakávaniach zo semináru. Tie sa niesli v rovnakom duchu: Uspieť, zlepšiť sa a samozrejme zabaviť sa.

Dorazili sme do našej každoročnej destinácie, penziónu Paťanka. Ten kto od nás navštevuje tento seminár pravidelne vie, že jeho neodmysliteľnou súčasťou je aj toto miesto. Najmä kvôli kvalitnej ázijskej kuchyni. Tá nás zasýtila a my sme sa odovzdali odpočinku a pohode, až do neskorších nočných hodín. To možno nebol najlepší nápad, keďže sa poniektorým (mne) ráno ťažko vstávalo. Iní sa zasa rozhodli pre skorý, ranný beh, ktorý som osobne považoval za nadľudský výkon.

Prvý deň semináru zahŕňalo úvodné skupinové cvičenie kde nám senseiovia dávali rady a v poobedňajších hodinách sa uskutočnili skúšky. Z tvárí a mimovoľných gest sa v niektorých skupinách dala vyčítať nervozita. Najťažšie to bolo rozhodne pre budúce nidany a sandany. Pre tieto skupiny je dôležité ukázať hlbšie porozumenie svojho cvičenia. Postupne sa, so sústredeným pohľadom v očiach, nastúpili pred porotu a odcvičili svoje pridelené kata. Osobne dúfam, že keď odchádzali spred senseiov mali o svojom cvičení objektívnu mienku a zamýšľali sa nad tým ako pred pár momentami ukázali čo v nich je. Takáto sebareflexia nesmie chýbať nikomu kto chce povzniesť svoje cvičenie na vyššiu úroveň.

V skúškach uspeli mnohí (teda až na číslo 303, rád by som vedel kto to je ...) a halu naplnili slová gratulácií a poďakovaní. Za naše dojo sme si tiež úspešne prevzali diplomy za naše novonadobudnuté stupne. Vyčerpaní z celého dňa sme si dopriali zaslúženú odmenu v podobe chutného jedla a rozhovorov a v neposlednom rade aj hlbokého spánku. Predpokladám, že v predstavách každého z nás sa aspoň na okamih mihla vízia víťazstva na zajtrajšom turnaji.

Druhý deň mal rýchlejší spád. Enbu taikai zabezpečilo plynulé hodnotenie cvičencov jednotlivých skupín. Za seba môžem povedať, že moji priatelia z dojo podali skvelý výkon a môžu byť na seba zaslúžene hrdí. Všetci z nás sa dostali do finálových skupín jednotlivých úrovní. Ja som sa dokonca zúčastnil v priamom súboji o druhé miesto. Zdalo sa, že v žiadnej zo skupín nebol jasný víťaz čo napomohlo napínavej atmosfére.

Tá sa týkala najmä tímového taikai. Naše dojo vytvorilo 2 tímy. Robbie, Oli a Barbie tvorili prvú zostavu. V druhej bola Katka, ja a príjemný chlapík z Prahy, Petr. Nám šťastie neprialo a vypadli sme hneď v prvom kole. Na druhej strane naša hlavná skupina valila konkurenciu a prebojovali sa až do finále. Je dôležité spomenúť, že toto bolo pre Barbie hneď prvé taikai a od začiatku sa jej skvelo darilo.

Schyľovalo sa ku záverečnému súboju. Rozhodcovia už stáli pripravení, súťažné tímy tiež. Ostatní účastníci sa usadili a vrava pomaly utíchla, až by ste dokázali začuť ako finalisti pomaly a vyrovnane dýchajú.

Zaznel povel "hajime", ktorého dozvuky rezonovali v dojo aj hodných pár sekúnd. Atmosfére sa zmenila. Pred nami teraz stáli samurajovia s neoblomnou pevnosťou ducha, ktorej sa vyrovná len čepeľ ich mečov. Moja predstavivosť hrala na plné obrátky. Svišťanie iaito mi pripomínalo poryvy vetra pred jesennou búrkou. Pohyby ladné ako voda no aj pevné ako skala a zrkadlá v očiach našich finalistov, v ktorých sa odrážali siluety ich protivníkov, na ktorých čakala neodvrátiteľná smrť. Duely prebehli rýchlo ako klipnutie očami. S posledným dokončeným reiho ako s listom dopadnutým na povrch pokojného jazera sa súboje ukončili.

Zvíťazili sme v pomere 3:0 a odniesli si jednoznačné víťazstvo. Konečné výsledky boli nad naše očakávania. Oli s Robbiem sa zaslúžene umiestnili na prvých miestach, ja som si uchmatol druhú priečku a Katka si odniesla ocenenie za tretie miesto. Barbie sa vo finálovom súboji tímov podarilo poraziť nidan čo je samo o sebe veľký úspech. Naša päťčlenná výprava konkurencii veľa nenechala.

Po spoločných fotografiách na zvečnenie toho skvelého momentu sme sa rozlúčili so všetkými známymi a priateľmi a vydali sa na cestu späť domov. Nechýbala ani naša tradičná zastávka v KFC, kde sme si dali jedlo šampiónov. Návrat do reality je vždy náročný, no dobrý pocit z kvalitne odvedenej práce nás bude hriať ešte mnoho dní po tom ako sa vrátime do našich bežných životov a bude nás motivovať na našej ceste stať sa lepšími iaidoka. Ako raz povedal Miyamoto Mushashi: "... even though it is a path of a thousand miles, you walk one step at a time. "

PS: What did the Cinderella say when she got to the ball ... ?
PS 2: EXTRAVAGANZA!

S pozdravom

Gabi

Kontakt